7. február – referendum (komentár)


Referendum. Toľkoskloňované slovo dnešných dní. Zo všetkých médií počúvame o tom, aké je dôležité zúčastniť sa ho, a tiež to, koľko náš štát stála táto super-demokratická ( aj keď o tej demokracii v našej krajine by sa mohla viesť dlhá diskusia) zábavka. Ba dokonca aj ľudia, ktorí si vyvesia nový status len občas, sa tentoraz k tejto téme vehementne  vyjadrili a napísali siahodlhé monológy o tom, ako tieto 3 otázky zodpovedajú a prečo práve ich názor je ten najlepší. Samozrejme, ich priatelia si potom zgustli na ich názoroch a v komentároch sa objavila žabo-myšia vojna o pravde toho alebo onoho človeka. Asi sa po vyjadrení k tejto téme ľudia cítia dôležito, inak si neviem tento fenomén vysvetliť. Mám pár priateľov, ktorí „ kopú za iný tým“ a sledovať ich debaty o tom, ako nás „iných“ presviedčajú o svojej teórii je miestami dosť vtipné a miestami tragické, práve preto sa ja k tejto téme nebudem konkrétne vyjadrovať, všetci máme istý názor a verím že naše názory a presvedčenia neostanú len na monitore počítača, ale že sa zhmotnia už 7.februára tohto roka.

Musím sa však priznať. K politike som sa nikdy veľmi nevyjadrovala a nebola to moja obľúbená téma na rozhovor pri pohári vína, či dokonca niečoho tvrdšieho. Všetci politici boli pre mňa len pajáci, ktorí boli schopní pre peniaze narozprávať také veci, až mi z toho bolo zle (no kto by za tie peniaze nerobil zo seba pajáca, však ?) No čím som staršia a dúfam aj zrelšia, uvedomujem si, že by mi nemala byť táto téma naďalej ľahostajná. Veď si predsa o pár rokov chcem založiť rodinu a nemalo by mi byť jedno, do akého sveta sa narodia moje deti. Napriek tomu, ma však všetky cirkusantské kúsky našich politikov presviedčajú o tom, že moja prvotná predstava o pajácoch mala len niečo do seba.

Za prekážku k tomuto demokratickému počinu však pokladám fakt, že výsledok referenda bude platný až vtedy, ak sa na ňom zúčastní nadpolovičná väčšina voličov. Poviete si, veď polovica, to nie je veľa, no ja som sa vo svojom okolí stretla iba s reakciami, ktoré javili absolútny nezáujem s verdiktom, že to aj tak nemá zmysel. Chcela som sa utešiť aspoň tými „facebookovými machrami“,  ktorí si hrdo stáli za tým, že sa toho zúčastnia a pôjdu vyjadriť svoj názor. Bude však toto stačiť? Roky počúvam o tom, aké je nespravodlivé, že o nás a našej budúcnosti rozhodujú ľudia, ktorí o reálnom svete nemajú najmenšie poňatie, no teraz keď je možnosť verejne vyjadriť svoj názor a hádam aj čo-to zmeniť, sa každý stiahol do úzadia s predsudkom, že sa aj tak nič nezmení. Dobre, dobre,  je pochopiteľné, že občania už dávno stratili povestné ružové okuliare, čo sa týka slovenskej politiky, no máme potom právo na niečo sa sťažovať, keď zakaždým premrháme príležitosť podieľať sa na našom práve? Lebo práve volebné právo je jedno zo základných práv nás všetkých v tejto republike. A práve mladí ľudia by si mali uvedomiť, že mať 18 rokov neznamená len ísť sa beztrestne opiť v najbližšom bare, či si kúpiť cigarety, ktoré si, tak-či-onak, mohli kúpiť aj pred týmto životným medzníkom, ale znamená to aj niesť so sebou aj veľký kus zodpovednosti nielen za seba , ale aj za svoje rozhodnutia.

Preto na apelujem na všetkých. Nebuďme viac slepí a hluchí, nevyhovárajme sa na nedostatok času, ani na fakt, že sa nič nezmení, lebo práve naša ľahostajnosť bude základným pilierom faktu, že sa naozaj nič nezmení. Verím, že si každý z nás  7.februára 2015 spomenie na to, že prišiel jeho čas konečne sa slobodne vyjadriť a taktiež dúfam, že sa na tejto, dúfam nie fraške, stretneme v hojnom počte.

Autor: Katarína Baloghová


Viktoria Koosova

Autor: Viktoria Koosova

Zdielať tento príspevok