Ambície vs. obyčajné detstvo – čo doprajeme našim deťom?


“Môj syn sa bude volať Marko, dcéra bude Sophie. Žiadna Sofia, ale Sophie! V zahraničí by meno Sofia nepoznali… S Markom budem striedavo hovoriť po slovensky a anglicky, okrem toho bude ovládať aj francúžštinu, nemčinu a holandčinu. V piatich rokoch už bude vedieť čítať, približne vtedy začneme aj s tréningami golfu, už v sedemnástich bude zarábať viac ako Tiger Woods. Moja malá Sophie, vyslovená krásavica s dlhými jemnými vláskami v ružových šatočkách bude úspešnou baletkou, neskôr môže začať robiť popri tanci aj modeling. Celý svet jej bude ležať pri nohách,” predpovedá budúcnosť môj 22-ročný kamarát Peter. Svoje krásne, inteligentné a úspešné deti by chcel mať až okolo tridsiatky, no ich život má nalinajkovaný už dnes. Už od narodenia ich začne vzdalávať, aby boli vždy o krok (alebo päť) vpred pred svojími rovesníkmi. Usmievam sa. Má pekné predstavy, podobne ako každý budúci rodič. Avšak ako “veľká sestra” o 12 rokov mladšieho súrodenca viem, že aj dosť nereálne.

Rodičia si na svojich deťoch často plnia svoje sny. Stáva sa, že keď majú sami 25 rokov, objavia čaro nejakého športu, no zistia, že na profesionálnu dráhu sú už pristarí. Najskôr nastúpi ľútosť, potom obviňovanie vlastných rodičov, prečo ich k nemu neviedli už od detstva. Nakoniec si povedia, že pri svojích deťoch rovnakú chybu neurobia a ku špičkovému športu ich začnú viesť už od piatich-šiestich rokov. Myšlienka, že ich dieťa bude možno jedného dňa chcieť niečo celkom iné, ich často ani nenapadne. “Uvidíme, na čo prejavia vlohy,” hovorí Janka, ktorá taktiež jedného dňa plánuje mať okolo seba hŕstku detí, “na niečo talent mať musia, a ja ho budem hľadať už od ich raného detstva. Raz mi za to poďakujú. Hlavne, aby boli šťastné.” Keď sa pýtam, kde s hľadaním talentu začne, vymenuje mi snáď všetko od krúžku maľovania, cez hudobnú výchovu a spev, starostlivosť o konských šampiónov a herectvo až po rôzne športy a programovanie. Začínam mať čudný vnútorný pocit, že ďalšia generácia bude poznať slovo “stres” už odkedy bude vedieť rozprávať…


Experimentálny psychológ Břetislav Kafka vo svojej knihe Nové základy experimentálnej psychológie opisuje spôsoby, ktorými je možné vyvolať v dieťati záujem a lásku k určitému športu či profesii už v prednatálnom období. Odporúča tehotnej žene, aby púšťala dieťatu hudbu, intenzívne myslela na hudobné nástroje a na ich hru, zbierala predmety spojené s koncertmi a dotýkala sa ich, ak chce mať z dieťata napríklad veľkého virtuóza. Podobné spôsoby sa, samozrejme, dajú uplatniť s akoukoľvek budúcou profesiou. Podľa tejto teórie teda matka dieťaťa môže ovplyvniť vytrvalosť, talent a cieľavedomosť svojho dieťaťa skôr, než môže prejaviť akékoľvek vlohy, s ktorými bude vo svojom živote disponovať. Pravdou však je, že dieťa, nech sa nám zdá akékoľvek maličké, “hlúpučké” a nesvojprávne, je to človek s vlastnou mysľou, ktorý sa jedného dňa začne slobodne rozhodovať. Dovtedy ho rodičia síce môžu viesť na dráhu úspešného športovca, právnika, lekára či vedca, ale nakoniec je rozhodnutie o budúcom živote len a len na samotnom dieťati. A rodičia sa môžu aj postaviť na hlavu, že do jeho tenisovej kariéry vložili tisíce eur. Dnes totiž nie je nič zadarmo, iba tvrdohlavosť mladého človeka, ktorý si aj tak pôjde po svojom…

Hoci sa to nezdá, už aj malé deti majú svoju vlastnú hlavu. Keď sa mu nechce čítať, písať, kresliť či spievať, tak to jednoducho robiť nebude. A už určite nepochopí, prečo by si malo každé ráno po zobudení naťahovať nožičky a každé poobedie chodiť korčuľovať na štadión. Keď nebude mať chuť robiť to, čo mu rodičia prikazujú, jednoducho ho bude niečo bolieť, prípadne bude dôležitejšie vysielanie rozprávok v televízii. To úprimnejšie vám povie, že sa mu skrátka nechce. A žiadne prosíkanie rodičov malú hlavičku neovplyvní. Jedinou cestou je motivácia. No uznajme, motivovať dieťa k činnosti, ktorá by ho inak vôbec nezaujímala nie je práve najľahšia úloha.

A čo jazyky? Je pravda, že bilingválne deti, ktoré napríklad týždeň hovoria s rodičmi slovensky a týždeň anglicky majú veľkú výhodu oproti svojim rovesníkom, pretože kým sa tí budú učiť základné slovíčka, “dvojjazyční” budú môcť spať na lavici. Ale Peťov plán s francúžštinou, nemčinou a holandčinou? Zrejme by sa nikto nečudoval, keby malý Marko hovoril vetami, v ktorých by bolo každé slovo v inom jazyku.


Najlepšie pre nás a naše deti zrejme bude, ak sa rozhodneme podporovať ich v tom, čo budú sami chcieť, hoci aj v ich malých detských túžbach hladkať zvieratká či hádzať si loptu. No našou prvoradou úlohou ako rodičov, bude vychovať z nich zdravé, silné a inteligentné osobnosti, ktoré budú mať svoje túžby, ciele a sny, no najmä odhodlanosť a vytrvalosť si ich jedného dňa splniť, či už na tom začnú pracovať v piatich alebo pätdesiatych rokoch.

PS: Na záver prikladáme krátky “Denník dvojročného dieťaťa” od neznámeho autora. Na zasmiatie, ale aj poučenie, ako vníma svet okolo seba drobec :-)

6:13 Budim še. Super!!!
6:50 Beham nahi po baraku a rehocem še. Ocec me nahaňa.
7:05 Ocec zakopnul o nočnik, ktori zabudol večir vinesc.
7:10 Jazdim kolo oca na motorke a pištim.
7:20 Stavame s ocom hrad pre tyranosaura. Ocec ho postavi a ja ho rozkopem. Super!!!
8:05 Ocec driemka mezdi troskami hradu. Chvíľku sebe hrajem sam s tyranosaurom. Žere šmolkov.
8:06 Tyranosaurus strčil svoj chvost ocovi do nosa. Po rici dostanem ja. Revem.
8:30 Tom a Jerry v telke, nuda, ale oca to bavi. Beham dokolečka pred telkou, pokim nedzignem na žem a prasknem sebe do hlavi.
9:10 – 9:40 Revem.
10:00 Nemožem najsc tyranosaura. Ocec še mi pita, čom revem. Revem, bo neznam povedzec tyranosaurus.
10:40 Ocec mi dava po rici, žebi som mal čomu revac. Potom mi da fixky,naj sebe kreslim.
10:50 Nakreslil som abstrakciju vijadrujucu pociti dvojročnoho dzecka, keremu nikdo nechape. Ocec vivaľuje oči.
11:05 Ta na koberec še vraj nekresli.
11:45 Obed. Zaš kurča. Pľuvam to do kvetinača.
12:30 Idzem spac po obede. Ocec ma ľepšu naladu. „Ta do posteľki, ti nezbednik“ .
12:40 Ľežem pod posceľ. Ocec počita do tri. Na tri sebe tam zašeknem. Revem.
13:35 Konečne zaspavam.
14:15 Budim še. Beham zaš nahi po baraku a zaš še rehocem. Ocec mi zaš nahaňa.
14:30 Ocec zakopnul o nočnik, ktori zabudol vinesc rano.
16:00 Konečne idzeme von. Na pieskovisku mi dajaki čurak chce zobrac tyranosaura. Dzignem mu hrabličkami po gebuli. Reve. Ocec mi da po rici. Revem ja.
17:30 Požičim sebe trojkolku od dzifčatka. Reve. Mušim ju vracic. Revem ja.
18:40 Po večeri sebe hrajem. Opravujem zrkadlo. Kalapačom. Mušim prestac, ta skačem na balone, kim neprdne.
18:55 Reve ocec. Potom še ukľudni a hvari, že jutre idzem chvalabohu do školki.
 19:55 V posceľke mi ocec rozprava rozpravočku. V polovičke už chrape. Chvost tyranosaura še pomali bliži k jeho nosu…

Zdroje: zena.pravda.sk | lavishbabies.com | facebook.com


Autor: Martina Píšová

Zdielať tento príspevok