Detský svet je čarovný


 

Keď som bol malý, všetko bolo krásne, ľahké a čarovné. Keď som chcel byť pilotom, vyliezol som na susedov múrik, nasadil si lyžiarske okuliare a dedovu starú čiapku s “ušami” a bolo to. Natiahol som ruky a už som pilotoval a lietal. Niekedy som mal aj pasažierov, hlavne susedových chlapcov a ich sestru Adelku. Ale s pribúdajúcim vekom sa akosi všetko stáva komplikovanejšie. Zrazu na pilotovanie potrebujem preukaz, lietadlo a na to všetko veľa peňazí. Navyše mi mnohí povedali, že pilotovať nemôže každý a tak som sa svojho sna vzdal. A neskôr som sa vzdal sna o tom, že budem kozmonaut, či smetiar, že niekedy vyleziem na ten veľký kopec za domom, že si kúpim červenú bugatku. A stal som sa čoraz vážnejším a serióznejším. A prišlo to, čomu sa hovorí syndróm vyhorenia. Zmenil som prácu, našiel nové nadšenie, ale len na chvíľu a hlásilo sa to znova. Bol som len krok od toho navštíviť nejakého toho psycho-odborníka a dať si predpísať lieky, ktoré by ma nabudili do nového reštartu.

Našťastie som mal pri sebe priateľa, ktorý ma vypočul a hovorí: “Kamarát, Ty si len smutný z Tvojich nikdy nenaplnených snov a cieľov”. No super, pomyslel som si. To mi je novinka. Ale on sa len usmial a hovorí: “Poď, sadni si a sem na papier začni písať, všetky Tvoje nenaplnené sny a účely v živote”. Zdalo sa mi to čudné, ale povedal to tak nástojčivo, že som si naozaj sadol a začal písať. Stať sa pilotom, vyliezť na ten kopec, kúpiť si ozajstné kožené kopačky, vyliezť po schodoch na Eiffelovku, a mnoho, mnoho ďalších. Už po dokončení zoznamu som sa cítil lepšie. A potom prišlo to hlavné, prejsť si všetky tie sny a prehodnotiť, či to ešte stále chcem. Ak nie, vyškrtnúť a ukončiť. Ak áno, napísať si dátum, kedy by som to chcel splniť a postupne na tom začať pracovať. Smial som sa, aké je to jednoduché. Smetiarom už asi byť nechcem, ale hneď na druhý deň som si kúpil novučičké kožené kopačky. A pracujem aj na ďalších snoch. Dobrý priateľ má niekedy neoceniteľnú hodnotu.

sny


Autor: Bord

Zdielať tento príspevok