Môžeme zachrániť ľudský život?


Žijeme v zvláštnom svete, v ktorom ak momentálne nedávame prednosť húkajúcej sanitke v premávke, tak ju aspoň raz za deň počujeme prechádzať po okolitej ceste. Najmä pre ľudí z veľkomiest sa tento zvuk stal súčasťou bežného života. Zvuk, ktorý vnímame iba v pozadí každodenného ruchu napriek tomu, že signalizuje skutočné ohrozenie najcennejšej hodnoty na svete – ľudského života. Málokto to však vníma takýmto spôsobom, pretože ide s najväčšou pravdepodobnosťou o človeka, ktorého nikdy nevidel. Kde je však istota, že sa v tej istej sanitke neocitne na druhý deň on sám?

Vedomie, že náš život denne ohrozuje obrovské množstvo faktorov od malého výtlku na chodníku cez nezodpovedných vodičov na cestách až po účtovné knihy, ktoré práve vyhodil cez okno dvanásteho poschodia business centra nahnevaný zamestnanec je naozaj znepokojujúce. O to viac keď si uvedomíme, že zo všetkých tých ľudí okolo nás by nám v prípade priameho ohrozenia života bolo ochotných a schopných pomôcť iba pár. Možno ani to nie… Ruku na srdce, vy by ste dokázali zachrániť ľudský život?

Isteže, po novom by mal každý, kto sa uchádza o vodičský preukaz mať kurz prvej pomoci (a vôbec – podľa zákona v aute kartu prvej pomoci) – hoci by sa dalo polemizovať o tom, či je možné naučiť sa a zapamätať si toľko dôležitých informácii, keď sa vám ich snažia natlačiť do hlavy na jednorazovom 8-hodinovom kurze – no i tak by každý z nás mal mať vedomosti o poskytnutí prvej pomoci už zo základnej školy. Ak si však ešte vôbec pamätáme, koľkokrát, kde presne a do akej hĺbky máme stlačiť hrudník pri umelom dýchaní, skutočne by sme to dokázali aplikovať aj na živom človeku? Snaha, aby sa jednotlivé figuríny na nacvičovanie prvej pomoci podobali ľuďom je síce pekná, ale úprimne povedané, každý z nás vie, že figuríne (narozdiel od zraneného človeka) nemôžeme nijako ublížiť.

Okrem toho poskytnutie umelého dýchania nie je jedinou vecou, ktorá patrí k vedomostiam o prvej pomoci. Stabilizovaná poloha, Heimlichov hmat, Gordonov manéver, viazanie trojcípej šatky, zastavenie krvácania, obsluha defibrilátora – to všetko by sme mali zvládnuť bez mihnutia oka. Prečítali sme o tom desiatky príručiek, stokrát sme to skúšali na figurínach, tisíckrát sme počuli ako sa to robí… Teoreticky dokážeme zachrániť umierajúceho človeka. Ale prakticky… Je to rovnako ako s letuškami v lietadle. Bezpečnostné pokyny cestujúcim poznajú naspamäť aj odzadu. Ale keby začne naozaj lietadlo klesať k zemi, verte, že by poriadne spanikárili.

Predstavte si teraz nasledujúcu situáciu. Idete v aute po dlhej, rovnej ceste predpísanou rýchlosťou. Zrazu okolo vás prefrčí obrovskou rýchlosťou iné auto, ktorého značku v tom zhone ani nestihnete spozorovať. Sto metrov pred vami nečakane dostane šmyk, auto skončí zaparkované v strome a jeho vodič (samozrejme, bez zapnutého pásu) preletí von oknom. Zastanete pri ňom – otvorená zlomenina stehennej kosti, chrbát v čudnej polohe, nedýcha. Čo teraz?

Iste, v prvom rade je potrebné privolať pomoc. A ďalej? Ak vás v tom strese aj napadnú vedomosti z kurzu prvej pomoci, použiť stabilizovanú polohu chce poriadnu dávku odvahy! Nehovoriac o umelom dýchaní, kde je potrebné veľkou silou stláčať hrudník. Pri poškodenej chrbtici by to pre postihnutého mohol byť posledný klinec do rakvy. Verím tomu, že by sa našli aj takí, ktorým by napadlo “aspoň” zatlačiť zlomenú stehennú kosť späť na miesto. To už je lepšie nedotknúť sa ho ani prstom!

Najhoršia na tom celom je myšlienka, že človeka, ktorému sa snažíte pomôcť, môžete jedným pohybom poslať na druhý svet. Pokiaľ si teda stopercentne nie ste istý, že viete, čo robíte, je lepšie sa zraneného ani nechytať a len čo najrýchlejšie privolať pomoc, hoci je mučivá myšlienka, že je to jediná vec, ktorú môžete pre záchranu jeho života urobiť…

Preventívne však radšej verme, že takejto skúške nebudeme nikdy vystavení :-)

Zachrániť život je však možné aj inými spôsobmi, omnoho príjemnejšími než je priama konfrontácia s ohrozeným jedincom – aj keď stupeň príjemnosti tejto procedúry závisí od toho, do akej miery sa “kamarátite” s hrubou ihlou. Ide totiž o darovanie krvi. Proces omnoho bezbolestnejší a krajší, ako sa môže zdať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že stačí vydržať malé štipnutie ihlou a obetovať 450 ml krvi a pár minút z vášho dňa. Za ten vynikajúci pocit to naozaj stojí. Krvi je nedostatok. Je potrebná nielen na záchranu života človeka, ktorý stratil napríklad pri nehode veľké množstvo tejto vzácnej tekutiny a potrebuje okamžitú transfúziu, ale aj na výrobu liekov. Dôležité je, že darovanie krvi neprospieva iba ohrozenému neznámemu (čo môžeme byť jedného dňa pokojne aj my sami), ale aj nám:

1. Ak si telo zvykne na pravidelnú stratu takmer pol litra krvi (muži môžu ísť darovať raz za 3 mesiace, ženy raz za 4 mesiace), rýchlejšie sa vyrovná s potenciálnou jednorazovou veľkou stratou – znamená to, že ako darcovia by sme mali väčšiu šancu prežiť než ktokoľvek iný.
2. Chýbajúca krv sa rýchlo doplní a pravidelne sa obnovuje, teda v tele nám prúdi stále nová a čistá krv.
3. Pred každým darovaním je odobratá najskôr malá vzorka krvi. Ak by sme boli ohrození nejakou vážnejšou chorobou, dozvedeli by sme sa to včas nato, aby ju bolo možné vyliečiť.
4. Pri prvom darovaní je bezplatne zistená krvná skupina.
5. Najväčšou výhodou je napriek všetkému ten skvelý pocit, že vaša krv môže zachrániť napríklad niekoho z vašich blízkych.

Opäť niečím iným je darovanie krvnej plazmy, ktoré sa v poslednej dobe stáva doslova biznisom. Ale to je už iný príbeh (možno na iný článok) :-)

Hoci to možno vyznie desivo, ale darovanie krvi sa stalo jedným z mojich hobby :) A ak som týmito riadkami získala aspoň jedného ďalšieho ochotného človeka, ktorý sa rozhodne, že takýmto spôsobom pomôže iným, tak som naozaj šťastná.

Celkovou úlohou tohto článku rozhodne nebolo presvedčiť niekoho, že v prípade potreby sa radšej ani nemá pokúšať poskytnúť prvú pomoc. Práve naopak. Chcela som poukázať na to, že by sme si pravidelne mali opakovať jej zásady pre prípad, že ju možno niekto jedného dňa bude skutočne potrebovať a bude v našich silách mu pomôcť. Hlavné motto života síce znie “ži a nechaj žiť”, ale ochrana života iného je to najkrajšie, čo pre niekoho v tom našom môžeme urobiť.

 

Zdroje: zdravotnicepomocky.sk | prvapomoc.sk | krvinka.sk


Autor: Martina Píšová

Zdielať tento príspevok