Seasick Steve: „Skôr by som čistil záchody ako hral hudbu, ktorú nechcem.“


Keď mal 66 rokov, v ankete Mojo Awards získal cenu pre Objav roka. Aj to čosi hovorí o životnej púti Stevena Genea Wolda, vystupujúceho pod menom Seasick Steve. Narodil sa už v roku 1941 v Kalifornii, v trinástich ušiel z domu, túlal sa, živil sa ako pastier, drevorubač či robotník na farmách, hrával po krčmách a baroch na gitarách, ktoré si vyrábal sám a z čohokoľvek – od debničiek, plechoviek až po krompáče. Ale svoju prvú nahrávku vydal až v roku 2006, keď sa po svojich potulkách konečne usadil v Nórsku. BORD Vám prináša prepis tlačovej konferencie s hudobníkom Seasickom Stevom z Festivalu Bažant Pohoda 2014.

Seasick Steve press shot

Foto: Press shot, Pohoda festival

… „Ja som bol u Davida Letermana tento rok tiež, ale nič sa nestalo. Ale keď som bol u Jool´s Hollanda, bolo to tak, že jeden deň som bol nikto, nemal som dokonca ani prácu a na druhý deň som bol už slávny. Môj syn mi urobil webstránku, ani neviem prečo, kde bolo 75 návštev a ja som si myslel, že som bol 60 z nich. A deň po Jool´s Hollandovej show, ich tam bolo 1 700 000. Od vtedy som bol v tej show päť krát, takže už o tom čosi viem a niekedy sa skrátka nič nestane. Takže myslím si, že som mal naozaj veľké šťastie.“

Niekedy sa na koncertoch, alebo festivaloch stáva, že ľudia ktorí vás nepoznajú najprv neveriacky krútia hlavami, ale keď začnete hrať spadne im sánka, začnú tancovať a show ich strašne baví. Stáva sa to na veľa koncertoch?

Už nie tak ako predtým, keďže teraz som už predsa len známejší ako kedysi. Asi pred tromi týždňami sme hrali v Royal Albert Hall, všetko vypredané, takže títo ľudia už takí prekvapení nie sú. Ale keď sme hrali vo Francúzsku pred pár dňami asi pred 30 000 ľuďmi, vyšli sme sa stage a pozerali sa po nás, že „kto to dočerta je?“ Ale potom sme odohrali koncert a všetci boli že: „wow,“ a toto milujem! Milujem keď nás ľudia nepoznajú, pretože vtedy nezáleží na tom kto a čo o vás rozpráva, jediné na čom záleží je skrátka či ste dobrí, alebo nie ste. A taktiež, tí ľudia v obecenstve, to sú moji šéfovia. Hrám pre nich.

Prečo neznášate more?

Och, ja milujem more! Ale nechodím na lode, lebo sa skrátka pozvraciam, dostanem morskú chorobu (v preklade seasick, pozn.aut.). Mám rád oceán, chodím surfovať, ale nemôžem byť na lodi. Taktiež som „carsick,“ ale to neznie tak dobre… Carsick Steve…

Niektorí kritici porovnávajú vašu hudbu k beatnickej generácií, aký je to váš názor?

Neviem, nepremýšľal som o tom veľa. Všetko čo robím je, že proste hrám podľa seba. Snažím sa moc nad tým nepremýšľať a skrátka hrať a ono sa to stále graduje. Turné, koncerty po celom svete a ja ani neviem prečo, proste chcem hrať…

seasick foto hudba.sk

Foto: hudba.sk

Hráte na celkom čudných gitarách, väčšina z nich má jednu alebo tri struny. Máte aj klasické gitary? Alebo k ním máte negatívny vzťah?

No mám zopár, ktoré majú 6 strún. Mám jednu starú japonskú, ktorá ma 6 strún. Moje gitary sú veľmi zlé – je to, akoby som sa nikdy nemohol cítiť pohodlne. Vždy keď si vyjdem na pódium neviem, či to gitara vydrží do konca pesničky. A to vás prinúti byť trochu nervózny. Viete, v hudobnom priemysle, všetko je to také smiešne. Všetci majú všetko, techniku, počítače a podobne a ja ani neviem či mi gitara vydrží hrať celú pesničku a práve to milujem. A niekedy ani nevydrží (smiech). Ale tak nič sa nedeje, hodia mi ďalšiu.

Aký bol váš najčudnejší nástroj, na ktorom ste hrali?

No asi to bude jedna vec, ktorú som spravil z puklice z auta, z motyky a pripevnil som tam držiak na struny… Hmm, bolo to dosť zlé.

Ako ste sa spoznali s Jack Whiteom?

Bolo to asi pred tromi či štyrmi rokmi na Glastonbury. Hrali sme rovno pred The Dead Weather (kde je Jack White bubeníkom, pozn. aut.) Jack prišiel za mnou a hovorí mi: „Mal by si prísť ku mne a zahráme čosi.“ Ja som bol akurát v Kalifornii, a mal som prísť za Jackom do Nashvillu, kde má nahrávacie štúdio hneď za domom. Povedal, že na ďalší deň budeme nahrávať, tak nech mu ukážem, aké pesničky by som chcel hrať. A ja som priletel z Kalifornie, celý deň som nič nejedol, ale pil som v lietadle. Tak som prišiel do jeho domu, začali sme hrať, Jack doniesol nejakú fľašu, tak sme pili, a z ničoho nič bolo potom. A ja som vôbec nevedel, že sme niečo nahrávali. Bol som tak hladný, že sme šli do Waffle House, kde majú raňajkové menu a dal som si dvoje kompletné raňajky. O pol druhej v noci.

Kedy ste začali hrať na gitare?

Myslím, že som mal 8. A odvtedy som sa moc nezlepšil. Nikdy nechodím hrať na bluesové festivaly lebo ľudia mi potom hovoria – ty nie si veľmi dobrý gitarista, ale mne je to u pr**le (smiech). Hovoria: „Ako si sa stal slávny?“ a ja na to: „Och, ja neviem.“ Je mi jedno či to volajú blues alebo ako, ja chcem proste hrať.

Aké sú vaše plány, chystáte nový album?

Hej, akurát sme v Nashville dokončili nový materiál. Pôjde to vonku asi budúci rok, na jar. A veľmi sa mi to páči, je to šialené.

Aký druh vína máte rád?

Červené.

seasick-steve-pohoda-2014 hudba.sk Marko Erd

Foto: Marko Erd

Niekde ste sa vyjadrili, že ste akú hudobná prostitútka. Stále sa tak cítite?

To som povedal? Nie, nikdy som sa tak necítil. A navyše nemám žiadnych zákazníkov (smiech). Ale skôr to znamená, že radšej by som čistil záchody jazykom, ako hral hudbu, ktorú hrať nechcem.

Viete koľko nahrávok ste predali? A zaujímajú vás tieto čísla, sledujete ich?

Áno, viem koľko nahrávok som predal (smiech). Viem, že sa mi predalo milión a pol nahrávok, je to zázrak. Viete, už keď sme prvý krát predali 1000 albumov, bolo to neuveriteľné, povedal som si, že som bohatý. Je to stále čudné, ani tomu poriadne nemôžem uveriť. Najdôležitejšia vec je, keď nahrávate album, dať do neho srdce. A keď vyjdem na stage, dám do toho vždy 100%. A ľudia čo robia v hudobnom vydavateľstve do toho nedajú ani 50% a to je trošku frustrujúce. Keď sa fakt snažíte, a ostatní len šomrú a nič nerobia. Ale stále som šťastný, že mám robotu. Nemôžem sa sťažovať.

Zahráte aj dnes večer na 100%?

Určite. Vždy. Radšej by som zomrel. A smutné je, že tieto mladé kapely nevedia, čo to znamená. Miesto toho aby sa pozerali do publika, sa pozerajú na svoje topánky. Krásna vec na tom je, že keď ľuďom dávate každú kvapku potu, čo máte, vráti sa vám to 10-násobne. A najdôležitejšia vec je, že tí ľudia sú moji šéfovia, ja som tu pre nich. Ale veľa kapiel si myslí, že je to naopak, ľudia sú tu pre nich, ale tak to nie je.

Ako je to s vašimi hudobníkmi. Ako si ich vyberáte?

Nemám žiadnych hudobníkov, mám jedného šialeného bubeníka. Neviem, či on je vôbec muzikant, skôr mi pripomína to zvieratko z Muppet Show. Však uvidíte (smiech).

Ale taktiež niekedy hráte s John Paul Jonesom?

Hej, ale ja som si ho nevybral. Ani neviem prečo. Ako, je strašne milý chlapík, ale neviem prečo s nami vôbec hrá. Hrali sme na koncerte v Amerike a vždy mu hovorím: „John, čo tu vlastne robíš? Prečo s nami hráš?“ Myslím si, že sa proste baví. Raz sme si (s bubeníkom) pri jednej pesničke povedali, že tu potrebujeme basáka. A ja že: „hej koho? Nikoho nepoznám.“ A on: „Však mohli by sme zavolať toho z Led Zeppelin.“ A tak to vybavil náš kamarát, ktorý sa stará o náš zvuk a pozná kamaráta, ktorý pozná kamaráta Johna Paula Jonesa. A na druhý deň mi volá John: „Tak čo potrebujete?“ A vtedy som sa cítil vážne trápne. Tak som zašomral čosi ako: „Chcete hrať basu na niektorých našich pesničkách?“ A on: „Fajn.“ A to je všetko.

 


Autor: Kristof Budke

Zdielať tento príspevok