“Som úspešný človek”: Kto si dnes môže povedať túto vetu?


Priradené témy seminárnych prác na vysokej škole vedia byť niekedy pekne otravné. Tento semester sme však na predmete s názvom frazeológia dostali možnosť vybrať si svoju vlastnú tému, ktorú počas najbližších pár týždňov spracujeme. Samozrejme, podmienkou bolo, aby sa týkala frazeologizmov (pozn.: ustálené slovné spojenie vyznačujúce sa obraznosťou a expresívnosťou, napr. “vodu káže, víno pije”). Nemusela som nad ňou dlho premýšľať. Keďže v žurnalistike sa cítim ako ryba vo vode, zvolila som si tému s názvom Frazeologizmy v českej a slovenskej periodickej tlači. To som však ešte netušila, na aké zaujímavosti v tejto tlači narazím…

O pár dní nato som si v obchode kúpila niekoľko “vzoriek”, aby bolo pri písaní seminárnej práce  z čoho čerpať: denníky, týždenníky, mesačníky… Skrátka rôznorodú tlač, ktorá by mi mohla poslúžiť v mojom malom prieskume. Doma som, samozrejme ako správna žena, začala listovať najskôr v magazínoch. Najviac ma zaujal jeden z českej tlače, ktorý som si nikdy predtým v žiadnom obchode s časopismi nevšimla. Pod trblietajúcim sa názvom na titulke bola vyznačená cena, ktorá zodpovedala trojnásobku ceny priemerného slovenského magazínu a slogan: “magazín všetkých úspešných”. Cieľová skupina teda bola jasne daná, ale priam sa núkalo zamyslieť sa nad tým, kto to vlastne “úspešný človek” je. Povedala som si: “Mám štátnice, chodím na vysokú, bývam vo veľkom byte v centre mesta, od dvanástich rokov publikujem a som šťastne zasnúbená. Môžem teda o sebe povedať, že patrím k úspešným ľuďom?” Už prvé stránky časopisu však maximálne vysmiali mňa aj moje malé úspechy a ukázali mi, kto sú to skutočne úspešní ľudia – a že ja medzi nich ani len omylom nepatrím. S každou ďalšou stránkou, kde boli zobrazené ponuky nehnuteľností na Seychelloch (a k nim zadarmo ako malá pozornosť realitnej kancelárie prístav pre jachty) a diamantové hodinky, ktoré si môže čitateľ kúpiť, ak by mal náhodou zbytočných 6 500 000 Kč, sa mi viac a viac dvíhal krvný tlak. Tak o tomto sa nás snažia presvedčiť médiá? Že ak si aspoň raz za mesiac nejdeme zahrať golf do Dubaja a na menších nákupoch sa nezastavíme v ALO diamonds, radšej nemáme ani vychádzať von, lebo sa nemôžeme zaradiť medzi “horných 10 000″?

Je to však krutá realita – MEDIÁLNA REALITA. Už od útleho detstva vidíme v televízoroch, časopisoch a reklamách, že nemať peniaze sa rovná nemať nič. A, samozrejme, vzorec platí aj opačne. Ak si za to, čo považuješ za “drobné” môžeš kúpiť jachtu, leží ti pri nohách celý svet. Jeden z výrokov z filmu Ostreľovač od režiséra Antoine Fuqua to dokonale vystihuje: “Nie sú žiadne strany. Nie sú žiadni Sunniti a Šiiti, žiadni demokrati a republikáni. Sú len tí, ktorí majú, a ktorí nemajú.” A prvú skupinu sa zas hodí iný výrok: “Je to konglomerát. Ak jeden z nich zradí základný princíp – čo je princíp peňazí a moci – ostatní zradia jeho…”

Filmy nám však často ukazujú len veľmi skreslenú realitu (čo nie je až takým prekvapením). Tak napríklad ako je možné, že v kultovom filme (a seriály) Sex v meste Carrie “vymetá” butiky najzvučnejších značiek hneď potom, keď ako dvadsiatnička príde do New Yorku? A aj neskôr by musela byť pravdepodobne veľmi slávna spisovateľka a novinárka, ak by v priemere jedna kniha ročne (plus pár článkov do módnych magazínov) dokázala pokryť náklady, ktoré si  jej nákupná horúčka pravidelne vyžiada. Samanthin príjem ako PR manažérky a promotérky hollywoodskych hviezd by ešte možno dokázal “utiahnuť” náklady na módu, avšak ako je to s  Mirandou, obyčajnou právničkou, a Charlotte, ešte obyčajnejšou ženou v domácnosti, ktorá si pri pečení koláčikov na detskú párty môže dovoliť nosiť sukňu od Valentina? Boli to “úspešné” ženy, ktoré mali peniaze… odnikiaľ.

Vráťme sa ale k téme “úspešní ľudia”. Podľa amerického vzoru je úspešným mužom milionár – najčastejšie finančník alebo investor, ktorý vlastní minimálne malú jachtu a nejaký ten ostrov v Tichom oceáne. Na svoj vek musí, samozrejme, výborne vyzerať a nosiť v sebe určitú charizmu snoba, ktorý sa správa ku každému milo, pretože si je vedomý svojej nadradenosti. Žena by mala byť biznismenka, v ideálnom prípade modelka alebo návrhárka. Základnou podmienkou ale je, aby mala “ideálnu hmotnosť” – čo sa v Amerike rovná podváhe -  a nosila na sebe vždy iba najnovšie módne outfity a drahé šperky. Na raňajky by mala zjesť 10 tekvicových semiačok a čítať pritom Vogue. Čistá “dokonalosť” je, keď takýto dvaja “perfektní” ľudia tvoria pár. Alebo je to skôr čistý snobizmus? Ktovie prečo sa mi teraz pred očami vyjavil obraz malého dievčatka v šatočkách a klobúku z filmu Titanic, ktoré si sofistikovane v bielych rukavičkách pri večeri napráva obrúsok na kolenách. Niet sa čo diviť, že po tomto pohľade Rose uprednostnila jednoduchý život po boku “tuláka” Jacka pred budúcnosťou plnou snobizmu, ktorá by ju iste čakala s jej snúbencom Calledonom.

Dnes už teda viem, že ak chcem byť úspešná v tom “pravom” slova zmysle, musím si dať do pier napichať botox, nalepiť umelé mihalnice, zájsť do Paríža či Milána nakúpiť si tri kufre značkového oblečenia a tomu zopár diamantových hodiniek, naučiť sa hrať golf aby som sa v Dubaji nestrápnila a, samozrejme, vymeniť môjho úplne “obyčajného” súčasného snúbenca za nejakého geniálneho (najlepšie postaršieho) sponzora, ktorého by som potom mohla svojim “lookom” dokonale reprezentovať…

Ak mám byť však úprimná, omnoho bližší ako komerčný vzor úspechu mi je jeho ponímanie v zmysle, aký nám ukazuje výrok od Christophera Morleyho: “Existuje iba jeden úspech – žiť svoj život podľa seba.” A týmto by sa mal riadiť každý z nás. Pretože ak sa cítime šťastní a žijeme svoj život tak, ako sa to páči nám, vtedy sme úspešní. Ak je niekto šťastný iba so šperkami v hodnote jedného rodinného domu alebo bankovým kontom za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Aristoteles Onassis, tak mu takýto “úspech” doprajme. A nezáviďme. Pretože peniaze v dnešnom svete možno znamenajú veľa, ale pre človeka ako jednotlivca sú absolútne ničím. Hoci sa k nim teoreticky môžeme uprostred noci v posteli pritúliť, to pravé šťastie, aké nám môže dať iba prítomnosť blízkej ľudskej bytosti, nám nikdy nenahradia.

Niekedy je možno preto ľahšie byť šťastný len s toľkými finančnými prostriedkami, koľké k životu naozaj potrebujeme. K tomu životu bez jácht, drahých áut a zlatých baní. Presne k tomu, ktorý si žijeme ako skutočne šťastní a úspešní ľudia

Zdroje: wildwomanfundraising.com | altrapoint.com | hikingartist.com


Autor: Martina Píšová

Zdielať tento príspevok