Tichí zločinci histórie, časť II.: Anatolij Djatlov


Černobyľ – slovo, ktoré v náš evokuje spomienku na najväčšiu jadrovú haváriu v histórii. O pár dní si pripomenieme jej smutné 27. výročie. Aj keď nedokážeme presne povedať, koľko obetí mala za následok (pretože je viac než pravdepodobné, že toto neurčité číslo, ktoré je už aj tak dosť vysoké, ešte v nasledujúcich desiatkach, možno aj stovkách rokoch porastie), poznáme, aké dôsledky nesú tí, ktorí ju prežili. Málokto tiež dokáže povedať, čo presne sa vlastne v tú nešťastnú noc 26. apríla 1986 v jadrovej elektrárni stalo, isté je len to, že okrem porúch zlyhal, ako obyčajne, ľudský faktor. Tento “ľudský faktor” má však aj svoje skutočné meno.

Nie je pravdou, že havária vznikla náhle a nečakane. Černobyľskí operátori na čele so supervízorom Anatolij Djatlovom samozrejme vedeli, že niečo nie je v poriadku, keď v tú osudnú noc spúšťali test reaktora číslo 4. Hoci každý zamestnanec vie, že šéfovia občas robia chyby (aj keď sa o tom nikdy verejne nehovorí), obyčajne spôsobia maximálne stratu na zisku a nie smrť niekoľko stotisíc ľudí. Alexander Akimov a Leonid Toptunov sa pokúšali svojmu nadriadenému niekoľkokrát povedať, či už priamo alebo nepriamo, že svojimi príkazmi riskuje mnohé. Neúspešne.

Prvú chybu urobil Anatolij už na samotnom začiatku. Skôr, než bol test reaktora č. 4 spustený, museli byť skontrolované všetky technické parametre. Výkon, ktorý mal byť vháňaný do reaktora nesmel byť menej, než 700 megawattov. V skutočnosti však tachometer ukazoval číslo len o niečo vyššie než 500, a toto číslo neustále klesalo. Upozornenia operátorov boli zbytočné. “Pokračujte,” znel Djatlovov príkaz. Keď protesty pokračovali, rozzúril sa: “Nie je vo vašej kompetencií tu premýšľať alebo mi niečo hovoriť. Príkazy tu vydávam ja!”

Hoci bol reaktor číslo 4 jednou z najväčších technologických vymožeností Sovietskeho zväzu a Anatojil Djatlov patril medzi najlepších jadrových inžinierov ZSSR, predsa sa stala chyba na oboch stranách. V reaktore je totiž porucha, o ktorej netušia ani operátori, a ktorá je obzvlášť pri nízkom výkone reaktora veľmi nebezpečná. Djatlov zasa umýselne ignoruje predpisy. Skúšky jadrových reaktorov boli potrebné z toho dôvodu, aby sa ukázalo, ako by reaktor reagoval v prípade útoku zvonka, keď bude potrebné odpojiť ho od elektrického prúdu. Preto sa mali vykonávať pri výkone 700 – 1000 megawattov. Djatlov je však presvedčený, že ani pri výkone 200 megawattov nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo a snaží sa dokázať, že reaktor by bol kontrolovateľný aj pri takejto nízkej hodnote. Ukázalo sa, že ani stopercentné presvedčenie toho najskúsenejšieho nemusí byť niekedy pravdou.

O niekoľko minút na to reaktor začne protestovať. Hladina vody v ňom je príliš nízka, ako sa však ukázalo, toto bol v Černobyle jeden z najbežnejších problémov, takže tento poplach nikoho nezaskočil. Výkon však klesá, tentokrát až na nulu, a reaktor sa vypína. Djatlov opäť zúri a vydáva rozkaz, ktorý je však ešte väčšou hlúposťou, ako bol ten prvý: “Zvýšiť výkon reaktora a vysunúť riadice tyče!” Upozornenia ostatných sú opäť zbytočné. Leonid Toptunov odmietne vykonať tento nebezpečný manéver, načo sa mu Djatlov najskôr vyhráža vyhadzovom, potom mu nariadi ustúpiť a poverí tým iného operátora. Po vysunutí tyčí sa výkon zvýši na 160 megawattov a Toptunov sa vracia k obsluhe reaktora.

Operátorom sa podarí zvýšiť výkon na 200 megawattov a toto číslo aj udržať. Djatlov je spokojný, ale operátor Akimov sa opäť ozýva, tentokrát o čosi dôraznejšie. Žiada Djatlova, aby zapísal do denníka, že testovať reaktor pri takomto nízkom výkone je jeho príkaz. Odmieta, zatiaľ čo nedostatok chladiacej vody v reaktore opäť spúšťa poplach. V tú noc už tretíkrát.

Test je opäť spustený. Už i tak nízka hladina vody sa vplyvom zvyšujúceho sa tepla v reaktore vyparuje. Tlak pary stúpa a prudko sa zvyšuje výkon. Tento tlak dvíha poklopy reaktora. Alexander Akimov spúšťa núdzové tlačidlo AZ-5, ktoré spustí regulačné tyče do reaktora a tým zníži výkon. Tyče sú však zakončené grafitom a skôr, než začnú znižovať výkon, prvý moment zasúvania spôsobí jeho mierny nárast. Tlak pary už nie je možné zadržať a riadiace tyče sa roztavili. V tejto chvíli už nie je možné odvrátiť katastrofu…

Dnes už vieme, že tragédia v Černobyle nebola iba Djatlovovým zlyhaním. Prvotný problém bolo zanedbávanie bezpečnosti v jadrovej elektrárni Sovietskym zväzom a ignorácia dôležitých výstrah. Anatolij Djatlov iba nevedomky dokončil špinavú prácu, ktorú ZSSR začal. Avšak ani jeho minulosť nebola celkom čistá. Záznamy ukazujú, že už raz svojimi príkazmi spôsobil jadrovú nehodu v sovietskej ponorke na Sibíri, toto mu však nebolo nikdy dokázané. Atómová energia ho sprevádzala celým životom, svoju negatívnu stránku však ukázala až po spomenutej nehode, keď na následky ožiarenia umrel jeho syn a opäť sa vrátila v celej svojej sile pri havárii v Černobyle. Djatlov mal však na vykonanie testu aj osobný motív. Elektráreň totiž evidovala niekoľko sťažností na jeho osobu, že sa nevhodne správa k jej zamestnancom. Djatlov sa teda usiloval o prestúpenie na vyšší post, ktorý by preňho znamenal nielen viac slobody, ale aj koniec priameho kontaktu s podriadenými. Úspešný test ho mohol na toto miesto posunúť. Ako už však vieme, Djatlovove sny zmizli v dvoch obrovských explóziách reaktora.

Operátori na čele so samotným Djatlovom boli v okamihu výbuchov príliš ďaleko od miesta explózie na to, aby ich zasiahli jej priame dôsledky. Avšak tie nepriame boli ešte strašnejšie a utrpeli nimi aj oni sami. Alexander Akimov zomrel 15 dní po nehode na následky choroby z ožiarenia. Leonid Toptunov ho prežil iba o 3 krátke dni. A čo Anatolij Djatlov? Dostal 5-násobok maximálnej dávky žiarenia, aké môže ľudské telo prežiť, napriek tomu prežil ďalších 9 rokov. Zo svojho desaťročného bezpodmienečného trestu vo väzení si odsedel iba štyri a v roku 1995 umrel na infarkt. Tesne pred smrťou ešte stihol vysloviť pamätnú vetu: “V súboji medzi mnou a reaktorom je možné obviniť iba jednu jedinú stranu…” Ktorú, to už nechal na posúdenie každého z nás.

 

Zdroje: prypjat-city.ru | aktuality.sk


Autor: Martina Píšová

Zdielať tento príspevok