Tichí zločinci histórie, časť III.: Pôrodní lekári 18.-19. storočia


Dnešná doba ponúka tehotným ženám množstvo spôsobov, ako priviesť na svet svoje dieťa. Najmä v zahraničí sú možnosti výberu miesta a spôsobu pôrodu skutočne pestré, kým na Slovensku ženy obvykle rodia v najbližšej nemocnici. Domáci pôrod sa u nás pripúšťa iba v prípade nedostatku času na rýchly presun do zdravotného zariadenia, pretože je považovaný za príliš rizikový. V 18.-19. storočí to však bolo presne naopak. Nanešťastie pre vtedajšie tehotné ženy, tento fakt bol zistený až potom, ako tisíce z nich umreli v nemocniciach tesne po pôrode.

Ochorenie známe ako horúčka šestonedieľok, bolo niekoľko storočí najbežnejšou príčinou úmrtia matiek tesne po pôrode. V 19. storočí však dosiahlo rozmer epidémie. V niektorých nemocniach mu v tom čase podľahlo neuveriteľných 70-100 % všetkých rodičiek. Dokonca aj v najprestížnejšej pôrodnici Queen Charlotte v Londýne bolo úmrtie žien v dôsledku tohto ochorenia až sedemnásťkrát vyššie ako u žien rodiacich doma, vo vtedajšom najhoršom a najšpinavšom slume v Londýne. Niet sa čo čudovať, že miestni obyvatelia začali nazývať nemocnice cintorínmi.

Niektorí lekári sa pokúšali eliminovať riziko nakazenia rôznymi spôsobmi – dezinfikovali nemocničné izby a oblečenie rodičiek dymom, odporúčali časté umývanie a pravidelné vetranie, ženám podávali rôzne bylinkové odvary a preháňadlá. Púšťanie žilou a priloženie pijavíc na brucho rodičky boli taktiež veľmi populárnymi metódami prevencie nákazy. Všetky tieto pokusy sa však ukázali márne. Lekárom sa nepodarilo zachrániť o nič viac žien ako predtým, medzi nimi ani vplyvnú feministku Mary Wolstonecraftovú po pôrode jej dcéry Mary, neskoršej autorky Frankensteina.

Horúčka šestonedieľok, zvaná tiež puerperálna, čiže popôrodná horúčka, dlho nedala lekárom spať. Zdalo sa, že rovnako postihuje bohaté aj chudobné, zdravé aj choré, mladé aj staré, silné i slabé matky. Dostavila sa ako po normálnych, tak aj po komplikovaných pôrodoch. Lekári si museli pomaly, hoci neradi, priznať možnosť, ktorú si nechávali v zálohe ako poslednú, aj keď im vŕtala v hlavách už dlhší čas. Medzi prvými, ktorí mali odvahu postaviť sa pravde do očí, bol mladý doktor Alexander Gordon: “Vyhlásenie, ktoré musím urobiť, je pre mňa nepríjemné. Ja sám som bol prostriedkom prenosu infekcie na veľký počet žien.” Zrazu začalo všetko do seba zapadať.

V tej dobe bolo lekárov málo, preto musel byť každý z nich odborníkom na všetko. Všetci vykonávali ako pitvy, tak aj pôrody. Áno, presne v tomto poradí. A bez umytia rúk medzi týmito dvoma procedúrami, nehovoriac o akejkoľvek dezinfekcii. Jeden doktor dokonca priznal, že pri pitve vybral ženské orgány, vložil si ich do vrecka, a tak išiel k niekoľkým pôrodom. Ani jedna zo žien neprežila. Po tomto zistení začali ľudia nazývať lekárov “poslami smrti”.


V nemocniciach nastali nové pravidlá. Pred každú miestnosť bolo umiestnené vedro s chloridom vápenatým, ktorý mali lekári použiť pri každom vstupe ako dezinfekciu. Percento úmrtí rapídne kleslo. Až po roku 1879 bol zistený pôvodca tejto smrtonosnej horúčky, baktéria Streptococcus pyogenes. Neskoršie sterilizovanie nástrojov, obväzov a plášťov celkom zamedzilo šíreniu a úmrtnosti na horúčku šestonedieľok v pôrodniciach. S vynájdením antibiotík, predovšetkým penicilínu úplne vymizla. Bohužiaľ, nie z celého sveta. Tisíce žien z chudobných krajín každoročne umrú následkom tejto infekcie dnes známej ako puerperálna sepsa.

Môžeme lekárov pôsobiacich počas najväčšej epidémie horúčky šestonedieľok označiť za zločincov? Zabíjali, nie zámerne, ale z nevedomosti. Dnes však práve vďaka nim vieme, aké riziká by hrozili nielen nám, ale aj ľuďom navôkol, ak by sme nedodržiavali základné hygienické pravidlá. Hoci je puerperálna horúčka smutnou kapitolou histórie medicíny, buďme radi, že dnešné matky môžu vidieť svoje deti vyrastať, a že úmrtie počas pôrodu je skôr veľkou výnimkou než poloočakávaným výsledkom.

Zdroje: mediahex.com | britanicca.com | Mary Dobson: Diseases

 


Autor: Martina Píšová

Zdielať tento príspevok