UrbanFreedom – v Tatrách neskáču iba kamzíky


 

Parkour a freerun. Šport či životný štýl ktorý sa čoraz viac dostáva aj na Slovensko. Ja  mám tú česť poznať osobne dva tímy chlapcov, ktorí mi veľmi ochotne pomohli priblížiť Vám, čitateľom, čomu sa vlastne venujú. Dnes Vám tak môžem predstaviť team UrbanFreedom, ktorého členovia pochádzajú poväčšine z mesta Vysoké Tatry.

 

Čo je to parkour? Pointou je dostať sa z bodu A do bodu B čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Od freerunu sa líši tým, že sa v ňom nepoužíva akrobacia. Freerun je o tom byť voľným.

 

UrbanFreedom dnes tvoria siedmi členovia –Patrik Kubuš, Viliam Popróči, Dominik Vass, Július Korbela, Gabriel Molitor, Jerguš Dianiš a Róbert Józsa. Zakladateľom tejto podtatranskej komunity je práve Patrik, ktorý mi ochotne poskytol malé interview.

Ako si ťa freerun získal?

„Dostal som sa k tomu cez kamaráta z Košíc, ktorý trénoval už skôr ako ja,“ vysvetľuje Patrik. Začal trénovať začiatkom roku 2009 spolu s Jergušom, ktorý je tiež v UrbanFreedom. „Bavilo nás to stále, a do teraz nás to neomrzelo. A myslím, že ani neomrzí.“

 

Postupom času spoznal ostatných chlapcov a tak v roku 2010 založil UrbanFreedom. „Mojím cieľom bolo zoskupiť ľudí, ktorí sa freerunu venujú do jednej rodiny, teamu.“ No a ja, z vlastnej skúsenosti, medzi chlapcami je obrovské puto, ktoré vidím nielen na spoločných tréningoch, ale v každej jednej oblasti života.

 

Prečo sa vlastne týmto aktivitám venuješ?

„Keď trénujem, myslím len na to, čo robím. Nesústredím sa na školu, problémy ani na nič zlé. Žijem pre tento moment a to ma na tom baví.“

Pravdepodobne každý človek má svoje hobby, ktorému sa venuje, pretože ho napĺňa. Aktivita, ktorá sa stala súčasťou nášho života. „Freerunning a parkour mi otvorili oči aj po psychologickej časti človeka – skoky a saltá sú z veľkej časti o psychike. Dáva mi to slobodu, vtedy som sám sebou.“

Mnoho ľudí si pri pohľade na vaše triky zakrýva oči. Ako sa vyrovnávaš so strachom?

„Strach sa v tejto disciplíne stále prekonáva, snažím sa všetko riešiť s rozvahou a pokojom. Dôležité je uvedomiť si, čo vlastne chceš urobiť, predstaviť si to a potom to skúsiť. Predstavivosť je tu podstatná,“  prehlásil Patrik. Ostatným s vyrovnávaním sa so strachom ochotne pomáha – ako v správnom teame.

 

Komunita freerunnerov sa teda navzájom doslova ťahá vpred k lepším výkonom. „Kto mi pomáha? Mám moje idoly (Daniel Ilabaca, Will Sutton ). Sú to ľudia, ktorí ma motivujú, ale najväčšiu motiváciu nachádzam v sebe.“

 

Cítiš, že sa ti freerun dostal „pod kožu“ ?

„Kamarát minule stál v obchode, keď zbadal, že nejaký chalan sa snažil čosi ukradnúť. Tak sa len nechal viesť podvedomím, pult preskočil a zlodeja chytil. Ľudia okolo si ani nestihli uvedomiť, čo sa vlastne stalo,“ popisuje situáciu.

 

 

Pre laikov sa akrobacie môžu zdať ako veľmi nebezpečná záľuba. Čo na to Tvoji rodičia?

„Spočiatku boli dosť proti. Čo sa však mňa týka, rodina si zvykla a začali mi veriť. Teraz z ich strany cítim veľkú podporu.“

 

Trénujete aj v meste a verejných telocvičniach. Aké sú reakcie okoloidúcich?

To záleží od človeka samostatne, myslím. Poniektorí sa zastavia, zatlieskajú a podporia, iní nás považujú za chuligánov a hundrú. Treba rátať so všetkým,“ priznáva Patrik. „Viackrát sa nám už ale stalo, že nás oslovili médiá alebo známi, radi sa ukážeme s nejakým vystúpením (sledujte vo videu). Je to náš život.“

Ja osobne si myslím, že tento takpovediac šport je istým druhom umenia – minimálne pre tých, ktorí sa nechajú uniesť krásou pohybu, ľahkosťou tela a pocitom slobody. A čo Vy?

 

 

 

(Za spoluprácu pri vytváraní článku ďakujem celému teamu UrbanFreedom, hlavne Patrikovi Kubušovi za interview a pomoc. Autorské práva na všetky fotografie a video patria teamu UrbanFreedom.)

 

 

 


Viktoria Koosova

Autor: Viktoria Koosova

Zdielať tento príspevok