Vertigo


Názov filmu: Vertigo

Režisér: Alfred Hitchcock

Rok vzniku: 1958

Žáner: Dráma, Mysteriózny, Thriller, Romantický (a tak ďalej)

Krajina: USA

 

 „ You shouldn´t keep a souvenirs of a killing…“

                                                                                                                                      Johny Fergusson

 

Ja by som k Johnymu dodala, že tento majstrovský kúsok(celok) by ste nemali pozerať bez kyslíkovej bomby.

Nie je to ten film, ktorý jednoducho stopnete, lebo ste smädní, či dokonca sa necháte unášať svojimi každodennými starostami, ako to mnohí robia. Je to film, pri ktorom prestávate byť ľudia, pretože nepotrebujete počas dvoch hodín piť, jesť, či rozprávať. A práve v tomto spočíva umenie Alfreda Hitchcocka. A to v umení zaujať. Lenže on u toho nekončí. Ani zďaleka. K hercom, ktorí tu odohrávajú svoje životné role pridáva dokonalé obrazy, žánre počas dvoch hodín mení ako lusknutím prsta, pričom nekazí prirodzenú líniu filmu. Hovorí sa, že keby nemal Hitchcock svojho úžasného skladateľa Bernarda Hermanna jeho filmy by neboli ani spolovice také úspešné. Súhlasím aj nesúhlasím. Hudba je skutočne( ako aj pri iných jeho filmoch) naozaj akoby duchom všetkého napätia, avšak skôr sa zastávam názoru, že sa jednoducho stretli dvaja géniovia, ktorí pochopili dôvod svojho stretnutia a vytvorili tak filmy na ktoré sa nezabúda.

Poďme však od začiatku. Kto s kým, kde, ako( prečo vám nepoviem). Stručne by to bolo takto:

Johny Ferguson ( James Stewart) sa spamätáva zo šoku pri ktorom mu zostala ako spomienka acrofobia, čiže strach z výšok. Jeho priateľ Gawin Elster(Tom Helmore), ho požiada nech sleduje jeho ženu Madeleine( Kim Nowak), pretože má dojem, že stráca zdravý rozum. Johny a Madeleine sa do seba zamilujú.

Takýto obsah by sa dal napísať pri obyčajnom filme, kde sú postavy ploché a dej je predvídateľný po prvých 10 minútach. Nie je však pri Hitchcockovom filme. Pretože cesta po ktorej pôjde Johny s Madeleine nie je sladká a romantická. Je to náboj tajomstva, ktoré pomaly ale isto zhusťuje napätie. Chceme vedieť motivácie správania Madeleine, pričom si myslíme, že ako to skončí, aj keď máme bujnejšiu fantáziu..OOO, nikto nikdy nemôže predpokladať koniec. Ale každý ho chce vidieť a vedieť. Alfréd nás pomaly vedie po acrofobických schodoch do našeho vedomia, kde spolu s Johnym prežívame jeho strach a srdce nám bije do rytmu Hermannových skladieb. Nič nie je tak, ako sa zdá a aj to, čo sa vám zdá, nie je ani zďaleka to, čo to naozaj je.

Ale pekne postupne. Johny sa pri prenasledovaní zamiluje do Madeleine. Tomu sa vôbec nemusíme čudovať:  krásna žena obostretá rúškom tajomstva, ktorej nad hlavou visí nedotknuté jablko z raja. To chápeme. Nechápeme však, prečo je Madeleine tak veľmi posadnutá svojou babičkou, ktorá spáchala samovraždu. Madeleine navštevuje miesta, na ktoré si nepamätá, že na nich bola. Sú to práve miesta späté s minulosťou jej rodiny. Keď skočí do jazera a Johny ju vytiahne, ocitne sa v jeho byte a my stále veríme tomu, že s Madeleine naozaj niečo nie je v poriadku( a popritom môžeme rozjímať pri krásnych vizuálnych scénach). Keď však pri ďalšom stretnutí Madeleine vybehne po schodoch prenasledovaná jej vlastnou smrťou a víziami o nej, Johny nedokáže prekonať svoj strach a vybehnúť za ňou, čím nezabráni jej samovražde. Tu sa už môže pozorný divák zamyslieť, či to predsa len nie je veľká náhoda, že Madeleine  využila práve ako miesto samovraždy vysokú budovu. Náhoda? Samozrejme, že nie, stále je to len film. Dobre, Hitchcock nechal zomrieť hlavnú hrdinku, predpokladáme koniec, Johny pochopí, že jeho životnou láskou je Midges (Barbara bel Geddes) , ktorá je vždy nablízku pre neho( inú motiváciu som pre ňu totižto nenašla). Keď však pozrieme na minutáž zistíme, že sme tak za polkou filmu. Čo sa preboha môže ešte stať? No predsa všetko, znie jednoduchá odpoveď.

Ako som už napísala vyššie, Johny sa spamätáva z druhej smrti človeka, ktorej nemohol zabrániť a k životu ho prebúdza, keď stretne ženu, ktorá akoby Madeleine z oka vypadla. Tak veľmi sa na ňu podobá, že to nakoniec aj ona je. Johny vo svojej už trošku popletenej hlave( vôbec sa mu nečudujeme) sa  ju snaží prerobiť na Madeleine, pretože tá zo strachu sa mu neprizná s celou pravdou. Či chce len zistiť jeho skutočné pohnútky lásky k nej?

Všetko nasvedčuje romantickému koncu až do momentu, keď Johny uvidí náhrdelník, ktorý Madelein zdedila po svojej samovražednej babičke. Tu naberá môj citát na začiatku význam: „You shoudn´t keep a souvenirs of a killing…“

Dovedie Madeleine na miesto samovraždy a odkrýva hnusnú pravdu o jeho priateľovi Gawinovi a jeho zákernému spôsobu ako sa zbaviť svojej pravej manželky, využitím Johnyho slabosti: acrofobie a Madeleine.

Začínalo to ako dráma, pokračovalo ako detektívka, prehuplo sa to do romantiky, naviazalo na dramatický začiatok a nakoniec nás to udupalo ako thriller po ktorom behajú zimomriavky po chrbte a netrúfame si povedať, prečo Madeleine naozaj skočila a ohradzujeme sa vetou tak často opakujúcou sa pri Hitchcockových filmoch: „ Budem si to musieť pozrieť znova…“

God bless you za Alfreda Hitchcocka.

csfd.cz


Autor: Barbora Gricova

Zdielať tento príspevok