Zo školy na front


,,Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna- i keď unikla jej granátom,” varuje nás Erich Maria Remarque, autor vojnového románu Na západe nič nové.
Sám Remarque odišiel zo školskej lavice priamo na front, a preto vo svojej knihe dokázal verne a pravdivo opísať hrôzy, ktoré sa diali na frontoch Prvej svetovej vojny. Aj hlavná postava knihy- Paul Bäumer opúšťa školu a bezpečie domova, aby sa vidal na cestu, na ktorej zistí, že vojna nie je vecou cti, ako to tvrdil jeho triedny profesor Kantorek.
Po desiatich týždňoch šikanovania vo výcvikovom tábore odchádza Paul s kamarátmi na francúzsky front. ,,Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu priťahuje,” opisuje Paul atmosféru frontu.
Vo vojakoch v krízových situáciach prevláda pud sebazáchovy,  ktorý ich núti zabiť, ak nechcú byť zabití. Takúto situáciu zažil Paul, keď zabil francúzskeho vojaka. Muž zomiera a Paul sa mu snaži pomôcť, no nemôže ho zachrániť ani mu uľahčiť zomieranie.
Paul si viac ako inokedy uvedomuje nezmyselnosť vojny, kde proti sebe bojujú nevinní.Aj ten mŕtvy muž je obeťou vojny ako on, obaja sú nedobrovoľne zariahnutí do sporu, ktorý s nimi nemá nič spoločné.
Paul mučený výčitkami premýšľa o živote knihtlačiara Gérarda Duvala a ospravedlňuje sa mu, že ho zabil. Sľubuje mu, že sa postará o jeho rodičov, ženu a dieťa, že sa stane knihtlačiarom v nádeji, že sa svojimi slepými sľubmi vykúpi.
Paul dostal dovolenku a vracia sa domov, kde zisťuje, že chudoba vládne i mimo frontu. Spomína na minulosť, keď písal básne, kde mal vo svete svoje vlastné miesto. Uvedomuje si, že život aký tu žil, stratil pri stretnutí s vojnou zmysel. Situáciu seba a svojich rovesníkov opisuje takto: ,,Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní- myslím, že sme stratení.”
Paulova generácia bola vytrhnutá zo života, stratili zázemie a budúcnosť. Mesiace a roky nepoznali nič iné ako zúfalstvo, strach a smrť. Pocit ich stratenosti dokonale vystihuje Paulová myšlienka: ,,A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie- bolo to prvé naše zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?”
Nezodpovedaná otázka budúcnosti ešte viac prehlbovala pocit zúfalstva a stratenosti.
Zranenie nohy dostalo Paula do lazaretu, kde stretol ľudí s najrôznejšími zraneniami. Niekedy nemohol uveriť, že sú to ľudia. Jasne si uvedomoval, že rovnakých lazaretov sú státisíce, kde ležia zmrzáčení ľidia, ktorí su presným zobrazením pojmu vojna.
Po krátkej dovolenke sa Paul opáť vracia na front, kde prežil najkrvavejšie obdobie vojny. Nemeckí vojaci vedia, že ich vlasť prehrá, pretože nemajú ľudí ani muníciu. To núti Paula zamyslieť sa nad návratom domov. Jeho generácia sa bude ťažko zaraďovať do normálneho života, lebo vojna ich zmenila. Sú zrútení a bez nádeje. Mnohí z nich sa prispôsobia, podvolia, ale budú i takí, ktorí zostanú bezradní. Paul je však odhodlaný nájsť si cestu životom.
Knihu Paul ako rozprávač nedokončil, pretože: ,,Padol v oktôbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové…
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.”
Napriek hrôzam vojny získal Paul kamarátov, niektorých z nich videl umrieť, ale odhalil hodnotu skutočného priateľstva. Práve priatelia robilib vojnu znesiteľnejšou.

 

Autor: Bibiána Kristína Danitová


Viktoria Koosova

Autor: Viktoria Koosova

Zdielať tento príspevok